Bol pondelok. Cez prestávku vošla do triedy pani učiteľka triedna a povedala: „Na triednicku hodinu pôjdeme do Klubu dôchodcov na besedu, teda vlastne na posedenie s jednou spisovateľkou.“
Dozvedeli sme sa, že sa volá Pomajbová, hneď nás napadlo, či nie je rodina s Romanom Pomajbom zo zábavného programu S.O.S. Neskôr sa ukázalo, že je to jeho teta.
Je streda. Po skončení vyučovania sa zhromažďujeme pred klubom. Volajú nás ďalej. Vchádzame do budovy,
vyzliekame si bundy, berieme zápisníčky a ideme si sadnúť.
Miestnosť, kde má beseda byť, je plná dôchodkýň. Všetko je krásne pripravené. Na bielych obrusoch je nachystané občerstvenie (čaj, minerálky, slané paličky, zákusky). Tety nevedeli, že my prídeme, napriek tomu nás usádzajú práve za tieto stoly a veľmi milo nás ponúkajú, aby sme si vzali. Ale my si zatiaľ neberieme.
Sadáme si a počúvame, čo bude.
Najprv hovorí pani Fedorová, vedúca knižnice. Privíta prítomných, predstaví spisovateľku i jej priateľku. Dozvedáme sa veľa zaujímavého, občas si niečo zapíšeme (dúfame, že sa nám to hodí do nášho časopisu, ktorý má uzrieť svetlo sveta o dva týždne a ktorý má byť zo života našej VII.A).
Potom hovorí pani spisovateľka. Nevedela, že na tomto stretnutí budú aj deti, no okamžite sa v reči prispôsobí, hovorí zaujímavo aj pre nás, všetkému rozumieme. Predstavuje nám svoju tvorbu, najmä poslednú knihu, ktorú si bude možné zakúpiť. Priloží aj svoj autogram. Občas nás aj poúča o tom, čo je pre deti najškodlivejšie (alkohol, drogy). O živote detí vie veľa, pretože pracuje v Centre poradensko-psychologických služieb v Novom Meste nad Váhom. Uvádza aj počty rozvodov na Slovensku – sú to obrovské čísla. Upozorňuje všetkých, že rozvod je v rodine veľmi závažná vec. Pre oboch partnerov, no zasahuje najmä srdce detí. Ak sa napríklad dvaja hádajú, je jasné, že vzťah už nefunguje ako predtým.
Ona patrí k tým, ktorí sa snažia rozvody „riešiť“. „No vyriešiť rozvod tak, aby ľudia aj naďalej zostali spolu, je veľmi ťažké,“ hovorí.
Po chvíli tichého šepkania a ponúkania sa naberie odvahu Veronika Kiripolská a opýta sa spisovateľky, či sa jej už nejaký rozvod podarilo vyriešiť.
„Na začiatku kariéry som myslela, že sa mi nepodarí ani jeden. Myslela som, že ak vyriešim aspoň jeden za rok, tak to bude pre mňa veľký úspech. No mne sa podarilo vyriešiť až dva, tak som veľmi šťastná.“ Sme prekvapení.
Pripomína nám, že vo svojich knihách píše aj o týchto veciach. Niektorí z nás premýšľajú o tom, že z kníh Márie Pomajbovej sa dá veľa naučiť, bolo by dobre, ak by knihy od nej boli aj v našej knižnici.
Zo spisovateľkinej tvorby nám niekoľkokrát veľmi pekne číta jej priateľka. Je to jej „pravá ruka“, ako hovorí sama. Ako vzorným poslucháčom nám za odmenu spamäti recituje úžasnú rozprávku o ježibabe, ktorá sa chcela vydať. Každý je v napätí, ako to dopadne.
Je to až neuveriteľné, ako my, ináč veľmi neposední žiaci, ktorí nevieme vydržať ani päť sekúnd, počúvame so zatajeným dychom. Má perfektnú výslovnosť, prekrásnu farbu hlasu, rytmus... Vidno, že sa recitácii dlho venuje.
„Toto som recitovala kedysi s Júliusom Satinským,“ hovorí, „a dodnes to mám v pamäti.“
Potom nastane menší rozruch, núkame spolužiačku, aby sa aj ona predviedla. Nakoniec sa nám to podarí. Vstáva Peťa Gavurníková a recituje báseň o maliarovi a vtákovi, s ktorou bude onedlho reprezentovať našu školu na okresnom kole Hurbanovho pamätníka.
Zavládne ešte väčšie ticho, ako bolo predtým. Aj špendlík by ste počuli spadnúť.
Dôchodkyne sú nadšené jej výkonom, a aj my. Mimochodom, v našej triede je veľa šikovných žiakov a žiačok, niektorí získali aj pekné ocenenia.
Stretnutie sa končí. Sme spokojní. „Dobre, že sme tu boli,“ hovoria niektorí.
V. Galanská, Z. Kovačičová, S. Gažová , žiačky 7. A
