Po návrate domov

Slovensko pre nás nikdy nebolo krajinou neznámou. Bývajúc za hranicami našej vlasti sme vždy mali živý dotyk so Slovenskom a to predovšetkým vďaka našim starým rodičom, ktorí sa nikdy nevzdali svojej kultúry, jazyka, zvykov a piesní. Vznikli komunity Slovákov na Ukrajine, ktoré vždy spomínali na svoj domov, ktorý opustili. V roku 1947 na základe československo-sovietskej dohody bolo na územie západnej Ukrajiny presídlených takmer 12 000 osôb. Sľuby a pravidlá presídlenia neboli dodržané, občania Československa stratili svoju štátnu príslušnosť, ich mená boli

poruštené, v priebehu kolektivizácie prišli o svoje vlastníctvo a možnosť slobodnej voľby návratu domov. Pod hrozbou gulagov sa mnohí tajne pokúsili o návrat domov na Slovensko a takto v rokoch 1964 až 1968 sa zo Sovietskeho zväzu domov vrátilo okolo 7000 osôb slovenského pôvodu. Tí, ktorí na Ukrajine zostali, žili jednoduchý život prisťahovalcov „Hoculov“ (obyvateľ oblasti Zakarpatska), tak, ako slovenských rodákov volali domáci obyvatelia, vytvárali hodnoty a v srdci nosili spomienky na domov v kraji pod Beskydmi.
U nás doma starí rodičia a blízka rodina rozprávali vždy „inak“. Ako dieťa som sa nad tým ani nijako nezamýšľal, považoval som to za prirodzenú súčasť môjho života. Pamätám si, keď počas mrazivých večerov sme sa schádzali u babky. Plno ľudí, veľké krosná, voňavý domáci chlieb a mlieko. Ako malého chlapca ma nesmierne nadchýnala krása piesní, piesne, ktoré som nikdy nepočul v rádiu, a ani v televízii, piesne, ktoré nepoznala ani moja prvá učiteľka hudby. Teraz viem, že to bol folklór Slovákov a Rusínov, ktorí do dnešných dní obývajú územie východného Slovenska. Všetky tie zvyky a obyčaje spojené so sviatkami narodenia a zmŕtvychvstania Spasiteľa mali tak nádhernú atmosféru, že ich preberali aj samotní Ukrajinci. Presídlenci zo Slovenska vynikali nielen svojou zdatnosťou, šikovnosťou a precíznosťou v práci, ale aj hlbokou vierou a dobrým srdcom. Boli medzi nimi majstri, poľnohospodári, hudobníci, ale predovšetkým to boli pokorní, mierumilovní a jednoduchí ľudia.
Roky plynuli, generácie sa striedali a vznikali nové rodiny, túžba po návrate domov však ostávala.
Sovietske putá strachu padli a slovenským rodákom sa darilo čoraz viac intenzívnejšie udržiavať kontakt s domovom. Pod vplyvom hospodárskych i politických udalostí a pri okolnostiach výbuchu reaktora atómovej elektrárne v Černobyle sa objavila reálna možnosť návratu do krajiny svojho pôvodu.
Uznesením vlády SR číslo 583/1990 vláda SR vyslovila súhlas s humanitárnou pomocou Slovenskej republiky a ČSFR na základe výzvy Rady ministrov USSR vládam, verejnosti celého sveta a medzinárodným organizáciám o poskytnutie pomoci pri likvidácii následkov černobyľskej havárie. Vtedajšia vláda SR s prihliadnutím na želanie krajanov súhlasila, aby táto pomoc bola realizovaná cestou presídlenia sovietskych občanov slovenského pôvodu a ich rodinných príslušníkov žijúcich v oblastiach postihnutých černobyľskou haváriou po doriešení základných podmienok potrebných na presťahovanie a pobyt v ČSFR.
V priebehu roka 1992 sa v spolupráci so zástupcami samospráv, Slovenskej sporiteľne a bytových podnikov spustil proces vytvárania vecných podmienok bývania pre približne 1300 žiadateľov o presídlenie z Ukrajiny – o ich návrat domov. Prvá skupina presídlencov sa vrátila do svojej historickej domoviny 3. apríla 1993. Slovenskí rodáci našli svoj nový domov v mestách: Košice, Smolník, Detva, Vozokany, Holíč, Sklabiny, Bánovce nad Bebravou, Hontianske Moravce, Stakčín, Medzilaborce a inde. Štvrtá štyridsaťdvojčlenná skupina zamierila do malebného mestečka Brezová pod Bradlom.
Vo večerných hodinách 4. decembra 1993 sme sa prvýkrát nadýchli brezovského vzduchu. V spomienkach mi navždy zostane čas, ktorý sme strávili v priestoroch brezovského učilišťa, vôňa mikulášskych balíčkov, prvé slová predstaviteľov mesta a pohladenie mojej prvej slovenskej učiteľky Danky Hanúskovej. Po pätnástich rokoch mi ostáva vysloviť len to najúprimnejšie ďakujem. Mal som jedenásť rokov... Bolo to pre mňa skôr dobrodružstvo ako reálny život. Pre našich rodičov to bolo obdobie skúšky a ťažkej práce, šetrili každý zarobený peniaz, aby sa ich deti mali lepšie. So strachom ma moja mama zaviedla prvýkrát do školy. Nepoznala ľudí, nemohla sa spoliehať na pomoc iných, nevedela zvyky, ani spisovnú reč. Doteraz obdivujem odvahu všetkých presídlencov a ich statočnosť, s akou sa v živote prebojovali.
A opäť roky ubehli, deti vyrástli, vytvorili sa nové priateľstvá a nadobudol pocit domova. A ako v každom príbehu, tak aj v tomto sa našli dobrí ľudia s otvorenou náručou a rukou pomoci. Brezovania. Obyčajní, dobrého srdca, mysle a predovšetkým skutku. Vtedajšia riaditeľka základnej školy pani Valehrachová nás, detí presídlencov, priviedla do triedy a povedala žiakom: „Milé deti, dnes vás zoznámim s vašimi novými priateľmi, ktorí sa budú s vami spolu učiť a kamarátiť. Chcem, aby ste im povedali, že toto je pero (vzala do rúk pero) a toto je pravítko (vzala do rúk pravítko).“
Všetkým týmto ľuďom patrí vďaka. Nemôžem a ani nechcem zabudnúť na vyslovenie poďakovania predchádzajúcim predstaviteľom mesta pánovi Ivanovi Ďurkovičovi a všetkým pracovníkom verejnej sféry. Moje osobné poďakovanie patrí celému cirkevnému zboru evanjelickej cirkvi a.v. v Brezovej pod Bradlom za ich pomoc a pochopenie pri organizovaní bohoslužobného života pravoslávnej cirkvi v našom meste, ku ktorej sa hlásime. S úctou a vďačnosťou spomíname na zosnulého pána farára Mosného a celú jeho rodinu, ktorá nás psychicky podporovala, s láskou sa o nás zaujímala a prichádzala medzi nás.
Som mladý a veľa vecí uniklo mojej pozornosti. Dlho som bol mimo života mesta a komunity, tak som v tomto príspevku neúplný, nepresný a iste som na niekoho alebo na niečo pozabudol, za čo sa ospravedlňujem. Mojím zámerom je však vyjadriť hlboké a úprimné ďakujem vedeniu mesta Brezová pod Bradlom a jeho obyvateľom za krásnych pätnásť rokov prežitých spolu. Je to obdobie vzájomného spoznávania sa a kultúrneho obohacovania a iste je to dôkaz úcty, pokojného spolunažívania i spolupatričnosti všetkých nás, obyvateľov nášho mesta.
Pri príležitosti 15. výročia návratu slovenských rodákov z Ukrajiny na Slovensko, dňa 8. novembra pravoslávna komunita v našom meste zorganizovala slávnostnú akadémiu. S veľkou vďačnosťou a radosťou sme medzi nami privítali aj vzácnych hostí, Jeho Preosvietenosť Tichona, pravoslávneho biskupa komárňanského, pána Bc. Mariana Gavlasa, prednostu Mestského úradu v Brezovej pod Bradlom a pani Mgr. Líviu Lichancovú, zborovú farárku evanjelického a.v. cirkevného zboru v Brezovej pod Bradlom s manželom. Nech toto stretnutie bude vyjadrením vzájomnej úcty a posolstvom pokoja. Nech túžba po domove a rodnom kraji bude vždy naplnená aj napriek politickej nevôli, putám neslobody a úskaliam času.
Na Ukrajine zostalo ešte veľa slovenských rodákov. Žiaľ, mnohí už našli svoj večný odpočinok na miestnych cintorínoch a neuvideli návrat domov. Ich životné osudy sa ukončili v cudzej krajine a na ich hroboch zostali vytesané slovenské mená a priezviská. My, obyvatelia mesta Brezová pod Bradlom, naše dejiny ešte len píšeme, ale s tým rozdielom, že sme už doma – vo vlasti našich predkov.

Mgr. Viktor Dutko

| Zdroj: Mgr. Viktor Dutko