Plody našich dedov

Koniec leta je čas, kedy sa Brezovania začínajú o čosi viac motať popod stromy ako inokedy. Tie sú totiž typické nielen pre nich, ale i pre celé okolité kopanice a ovocie ich súčasťou života viac-menej až do dnešných dní. Veď kopaničiar si nevybral ovocný strom, ale vybrala mu ho sama príroda.
Pre život nevyhnutné obiloviny pestovali gazdovia na každej rovnejšej ploche. Dokonca i okolité briežky rozkúskovali na rovné terasy s úzkymi políčkami. Priestor medzi nimi nazývali medza. Pre jej spevnenie sem vysadili práve

ovocné stromy, najmä slivky. Tak efektívne využili každú časť vzácnej pôdy. Rovnakým spôsobom „zúrodnili“ i ostatnú zem, obzvlášť strmé brehi a járki, na ktorých sa už nedalo orať. V brehoch gazdovia sadili stromy do riadkov, kadiaľ stekala voda, čím pre ne zabezpečili dostatok vlahy.
Nielen na medze, do brehov, ale i okolo chalúp a stodôl vysádzali kopaničiari najmä slifky, belice, rôzne odrody jabĺk, hrušiek, čerešne, orechy, ale aj lipu.
Pred rozšírením šárky slivkovej v okolí Brezovej a vlastne v celom našom kraji nebol problém s nedostatkom sliviek. Ich využitie bolo rôzne. Brezovania ako správni a skúsení obchodníci ovocie okrem iného i predávali. Neponúkali iba hotové produkty z ovocia, ako slivovica, lekvár, či sušené ovocie, ale predovšetkým čerstvé slivky, či jablká. Tie nakladali do košín a chodili s nimi do rakús, na južné Slovensko, do Malaciek, proste na miesta, kde nebol dostatok ovocia.
Bohatá úroda sa predovšetkým ďalej spracovávala. Najznámejším a najobľúbenejším spôsobom bola destilácia – výroba páleného. Slivovica sprevádza Brezovanov celý život až dodnes. Zapíjame ňou nový prírastok do rodiny, sobáš dvoch ľudí, dôležité úspechy, životné jubileá, ale i sklamania v živote, na kare s pohárikom v ruke spomína celá rodina na nebožtíka…
Všetky slivky však neskončili v sude. Gazdiné už hladeli, aby sa z nich uvaril i lekvár. Veď jeho výroba je omnoho jednoduchšia ako pálenie slivovice. Jednoducho nahádzali do kotliny vylúskané slivky, ktoré rozvarili najskôr na brečku a z nej hotový lekvár. Celý proces však trval niekoľko hodín, a preto si varenie lekváru nechávali až na večernú a nočnú hodinu. Aby domácim nebolo smutno pri miešaní lekváru, vždy sa pri nich zišli susedia, mládež a neraz i nejaký muzikant. Mládež sa tak mohla naučiť tancovať, spievať, starší si porozprávali novinky a po zotmení rozprávali strašidelné príbehy. Nakoniec gazdiné uvarený lekvár naliali do hrncov a nechali stuhnúť. V komore, či na povale takýto lekvár vydržal i niekoľko rokov.
Jablká kopaničiari pestovali v menšom počte ako dnes. Aby ich udržali čerstvé počas dlhej zimy, dávali si ich do kaslíkuov, do komory, na víški, ale i do stodoly v sene a slame, kde si udržali čerstvosť až do jari.
Samozrejmosťou bolo i sušené ovocie. Najčastejšie na slnku, alebo v peciach po upečení chleba sušili slivky, jablká a hrušky. Tie si najskôr nakrájali na malé mesiačiky – na štiepki a v zime ich po zaliatí používali miesto dnešných kompótov.
Ovocné stromy nielen na Brezovej, ale predovšetkým v okolitých kopaniciach, poskrývaných v rôznych brehoch a járkoch, tvorili dôležitý prvok života. Ľudia svojím umom a skúsenosťami dokázali premeniť ovocie na rôzne produkty prinášajúce radosť, sýtosť, bohatstvo, ale i skazu.

Palo Michalička

| Zverejnil: Matúš Valihora | Vydané dňa 20. 10. 2009 | 4319 x prečítané | Počet komentárov: 0 | Pridať komentár |