Keď nebolo kombajnov

Základ živobytia nielen Brezovanov bolo v minulosti poľnohospodárstvo a obzvlášť pestovanie obilovín. Zvláštnu pozornosť venovali najmä žatve, ktorá bola vyvrcholením celkovej ich práce. Začínala v druhej polovici júla a trvala približne tri týždne.
Zrelosť obilia gazda kontroloval tak, že zobral klások do ruky, rozmrvil ho v dlani a zubami skúsil tvrdosť zrna. Ak sa zrnko prelomilo, mohol začať žať. Ale zrelosť spoznal aj podľa iných znakov. Napríklad zrelému jačmeňu poklesol

klások, čomu hovorili, že jačmeň hačkuje.
Pri žatve bola každá ruka nápomocná. Záviselo však od veľkosti majetku. Roľníci s menšou výmerou polí si dokázali pokosiť sami za pomoci rodiny. Stredne veľkí roľníci si pomáhali navzájom a žatie i mlátenie obilia robili spoločne. Veľkí gazdovia, či už v meste alebo na kopaniciach, nemohli zvládnuť žatvu vlastnými silami. Preto si najímali zvyčajne dvoch až troch výžinkárov spolu s párnicami, ktoré za žencami odkladali obilie na hrste (do snopov).
Kosenie obilia pomocou kosy nie je až takou starou záležitosťou ako by si väčšina z nás myslela. V našom okolí sa začala používať kosa na kosenie obilia až od konca 19. stor. Dovtedy žali obilie ženy pomocou kosákov. Avšak kosa na obilie musela mať hrablicu alebo háčky, ktoré zabezpečovali ukladanie obilia do riadkov. Každý kosec mal svoju párnicu – žnicu. Tá pokosené obilie viazala do snopov pomocou proviesiel vyrobených z ražnej slamy, neskôr používali praktickejšie špagáty.
Poviazané snopy ukladali ľudia do krížov, ktoré sa skladali z dvoch hromád a tvorilo ich 20 – 21 snopov. Aby uchránili snopy pred prípadným dažďom, navrch položili veľký snop – tzv. farára. Tento názov nevznikol náhodou. V minulosti totiž tento snop prináležal farárovi.
Ako správny šetrní Brezovania nenechávali zbytočne veľa klasov na poli. Po zožatí obilia strnisko pohrabali pomocou drevených alebo železných hrablí a nakoniec na strnisko vyhnali husi, aby aj z vytrúsených zrniek bol nejaký úžitok.
Po pokosení všetkých polí pozvážali hospodári všetky snopy na rebrináku. Mal dlhé griefi (bočnice), na ktorých vyčnievali štingle, aby sa snopy nezošmykli po hladkom bučku. Dôležitá bola i správne uložená fúra, lebo po hrboľatých cestách by sa vysypala. Dovezené snopy zvážali do stodoly. Ak tam bolo málo miesta, uložil ich gazda vedľa stodoly do kobilín.
Tam zostávalo až do vymlátenia. Dokiaľ nemali gazdovia stroje, mlátili obilie cepmi a zrno čistili pomocou rôznych rešiet so sieťkami a vejačkami, čo im trvalo celú jeseň. Veľkú pomoc pre gazdov znamenal na prelome storočí príchod strojov. Jednoduchším a cenovo dostupnejším bol rajtar na čistenie obilia. Neskôr začali bohatí gazdovia kupovať i prvé mláťačky. Prvé boli na ručný pohon, neskôr však prišli i benzínové či na elektrický pohon. Cepmi sa vtedy mlátila už iba raž, aby sa slama nepokrčila a dala sa použiť či na proviesla alebo ako dožky na strechu.
Vymlátené obilie ukladali v truhliciach na povalu, či v sýpkach, v minulosti i v obilných jamách. Slamu skladovali v stodole, alebo ju dávali do kozlov. Používala sa na podstielanie, či na kŕmenie.
Slávnostné ukončenie žatvy v podobe dožiniek nebolo na Brezovej a vôbec v celom kopaničiarskom kraji zvykom. Kopcovitý terén a menej kvalitná pôda a rozdrobenosť parciel nedovoľovala vytvárať veľké obilné a bohaté lány. Brezovania poznali dožinky z miest, kam chodili do výžinku. Či to bolo v južnejších častiach Slovenska, na Morave, či v Rakúsku. K nám sa dostala dožinková slávnosť až vznikom štátom presadzovaných jednotných roľníckych družstiev.
Foto, zdroj: Dugáček, M., Gálik, J.: Myjava

Pavol Michalička

| Zverejnil: Matúš Valihora | Vydané dňa 18. 09. 2009 | 7708 x prečítané | Počet komentárov: 0 | Pridať komentár |