Ján Repta (1914 – 1999)

Peter Uhlík na brezovskom cintoríne 13. 1. 2009, pri príležitosti 10. výročia úmrtia
Premýšľal som, akým úvodom osloviť toto familiárne zhromaždenie pri hrobe prvého zástupcu veliteľa Druhej československej partizánskej brigády M. R. Štefánika, ktorý zomrel presne pred desiatimi rokmi. Listujúc v Epištolách starých a nových od predvčerom zosnulého Milana Rúfusa, našiel som text snáď najlepšie vystihujúci ľudský príbeh generácie, ku ktorej patril aj Ján Repta, na ktorého dnes s úctou spomíname: „Patril ku generácii, ktorú stigmatizovala druhá svetová vojna. Stál v epicentre výbuchu, ostal ním zasiahnutý na doživotie. Náležal ku

generácii, ktorú poctivo formoval sen o sociálnej spravodlivosti, a to v jeho predvojnovej i krátko povojnovej dobe Náležal ku generácii, ktorá vo svojom detstve tak bytostne prijala princíp Boha, že i tam, kde sa s ním neskôr zo zúfalstva načas rozišla, vedela potom existovať len ako sirota po Ňom – bol v nej teda neustále prítomný... Náležal ku generácii, ktorej prudké krehké sny rozbíjali sa o realitu druhej svetovej vojny ako vzdušné vianočné ozdoby. Náležal ku generácii, ktorá v každom období vlastného vývinu vyslobodzovala seba i svojich drahých z trosiek nejakého rozbitého ľudského sna, robila tak do dnešných dní a nebolo jej dopriate oddychu ani v starobe... No napriek všetkým zrúcaninám, črepinám i troskám, v ktorej sa jej prichodilo brodiť – práve uprostred nich stále tvrdohlavo snívala o monolite.“
Strentutia s Jánom Reptom boli pre mňa vždy zážitkom. Zosobňoval celú epochu so všetkými jej zložitosťami, krivdami, radosťami, prehrami, víťazstvami. Ohraničený 20. storočím s dvoma svetovými vojnami, bol jeho osud popreplietaný so životom nášho mesta, ba celého kraja tu pod Bradlom. Zažil mnohé. Radostný večer, kedy „neznámy muž“ – jeho otec, zobral ho prvý raz na ruky po návrate zo strašnej vojny. V škole potom počul pána učiteľa Masarykovo krédo „Pravda víťazí“, neskoršie zasa ťažko niesol biedu mnohých rovesníkov a ešte bolestnejšie prežíval rozbitie Československa, o ktorého vznik sa zaslúžil aj jeho rodák generál Štefánik. Hlavne preto si našiel miesto medzi bojovníkmi proti fašizmu a za znovuobnovenie ČSR (národnostne i sociálne spravodlivejšej).
V období totality ho jeho ľavicová orientácia nikdy nepriviedla k myšlienkam na výnosné koryto funkcionára strany, ale svoje miesto hľadal medzi prostými ľudmi, o ktorých osud sa komplexne zaujímal. Vedel ťať na miestach, kde to druhí nedokázali. Gestami či postojmi, hlavne však činmi bol svojrázne sršiacim charakterom, povaha tvrdá a neľútostná k chybám druhých i vlastným. Aj keď sa dal niekedy temperamentom strhnúť, nedemonštroval zvôľu, dôraz kládol na určitý poriadok a spravodlivosť vo vzťahoch. Nedokázal sa zmieriť s ničím, čo odporovalo jeho presvedčeniu. Vďaka vitalite sa dokázal zžiť aj s dlhoročnou chorobou, prekonávať jej nástrahy a nad ňou vyzrieť. Vo veku kmeťovskom si udržal mladistvú myseľ, neprestal sa zaujímať o okolie. Summa summarum: Bol človek, o ktorého občianskom svedomí a statočnosti som nemal pochýb. Neznášal „svätodokonalých“, stránil sa pokrytcov a lokajov, vlastná mu bola prostá otvorenosť, zásadovosť a humánnosť.
Už som to niekde zdôraznil, Ján Repta patrí do poltucta brezovských osobností, ktoré ma svojím vplyvom „urobili“ Tatarom (Samuel Osuský, Juraj Tvarožek, Ján Fajnor, Ondrej Senko, Ján Repta, Juraj Repta). Títo páni ma učili vidieť život z hľadiska večnosti onoho duchovného sub specie eternitatis, a tak i prijať vedomú účasť na okolitom dianí, so snahou posunúť svet o niečo ďalej. Uprostred neustálych zmien však potrebuje človek pocit stálosti, vedomie trvalých väzieb a súvislostí – genia loci v historickej kontinuite.
Keď sa niekde spomenie meno Repta, tak replika s otázkou je „Ten partizán“, prípadne „partizánsky veliteľ ?“. Nech to už znie v akomkoľvek kontexte, bolo to na neho šité veľmi zjednodušene. Nemal to rád, hoci do smrti zostal verný odkazu SNP. Poznal však, že povojnový život, najmä v päťdesiatych rokoch, pripravil často väčšie nebezpečenstvá, ako tomu bolo za Povstania. Tragický príbeh jeho partizánskeho brata a veliteľa Viliama Žingora je toho najlepším dôkazom. Postupne však odvahu i riskovanie z hôr preniesol aj do občianskeho života. Kritizoval, naprával, dával i príjmal údery. Vedel byť zúfalý, keď nemohol zabrániť degradácii človeka.
Skúsenosť vojnového veterána chápal ako podnet k rozmachu tvorivých síl. Zdôrazňoval, že jeho generácia vedela doceniť kladné hodnoty života viac, ako je tomu dnes. Vďaka nim i láske k rodisku, vedel sa včas zaradiť k tým, ktorým išlo o hospodárske pozdvihnutie nášho kraja a zlepšenie sociálnych podmienok jeho obyvateľov. A to bolo práve to, čo mu na personálnej charakteristike imponovalo pred zvýrazňovaním jeho odbojárskych zásluh.
Aby som bol dôsledný. K obrazu zosnulého patrí aj jeho vzťah k rodine. Bol starostlivým otcom i starým otcom, hlavne však miloval svoju manželku. Bol jej oporou v mladosti, ona ho doopatrovala. Po dlhoročnom spolužití bol deň jeho odchodu pre ňu najťažším v živote. Tak to už býva, keď sa dvaja ľudia majú úprimne radi.

| Zverejnil: Matúš Valihora | Vydané dňa 22. 02. 2009 | 8527 x prečítané | Počet komentárov: 0 | Pridať komentár |