Doma nemal dvojníka

(k 10. výročiu úmrtia dlhoročného riaditeľa n. p. Pružináreň a strojáreň Ing. Juraja Reptu)

Tak ako mnohí iní, aj Jurko Repta našiel v zrelosti zmysel života v práci, vo vykonanom diele a jeho účinku. Nebol však kŕčovite jednostranný. Uchoval si hravosť, úprimnosť, zvedavosť, silu prekvapiť. Detsky si zašantiť na ihrisku, v hale, na turistike, či uvoľniť sa s vnukmi v hre o guľky.

V snahe priblížiť ho čo najlepšie, napadla mi desaťročia stará spomienka. V služobnom aute, vyberajúc sa na jednu z nespočetných ciest do Prahy, ponúkol mi miesto spolucestujúceho. Vedel, že v hlavnom meste chcem pred majstrovstvami ČSSR v hádzanej starších žiačok zabezpečiť dievčatám slušné ubytovanie, a tak pri všetkých svojich povinnostiach na mňa nezabudol. Bolo to krátko po tom, ako boli Kovové tkaniny n. p. preradené pod Hutnú druhovýrobu Praha, vedenú generálnym riaditeľom Vladimírom Janickým.
Vycestovali sme skoro ráno. V Hradišti pod Vrátnom dal Repta príkaz Martinovi Pavlíkovi, aby zastavil pri pekárni. Na voľné zadné sedadlo potom položil bochník voňavého, ešte horúceho chleba a pokračovali sme v jazde. Cesta to bola náročná, lebo diaľnica vtedy ešte nebola. Zatiaľ čo ja som si z auta so záujmom obzeral meniacu sa krajinu a diskutoval s vodičom, riaditeľ spokojne spal. Prebral sa pred Veľkým Meziříčím, kedy sa už zvyknutý Martin chystal zastaviť pri miestnom hostinci. Keď sme dojedli výbornú desiatovú polievku, opýtal som sa Reptu naivne, že načo mu je v aute toľký chlieb a kedy ho chce zjesť. Usmial sa a povedal, že čoskoro uvidím.
A veru to, čoho som bol svedkom po príchode do Janického kancelárie ma šokovalo i dojalo. Náš direktor po zvítaní odovzdal ako pozornosť "generálovi" čerstvý hradištský chlieb! Akú tento, pre moju generáciu stále ešte "Boží dar", vyvolal atmosféru stretnutia (potom nasledovalo vážne rokovanie), nemusím zdôrazňovať. Touto bizarnou chvíľou som bol očarený aj dlho potom, keď som už ulicou kráčal za svojimi povinnosťami. Bolo v nej človečiny na rozdávanie.
Juraj Repta bol synom kopaníc. Štverník jeho chlapčenských rokov bol miestom humanitných hodnôt, rodiny a rurálnej pospolitosti v zákutí prírody Myjavskej pahorkatiny. Bol to domov vnútorných istôt detstva, ktoré povedané básnikom, "vie si ustlať i na kameni a zakvitnúť fantastickým kvetom". Aký vyrástol v rodnej chalupe, taký potom zostal vo vlastnom (družstevnom) byte i vo fabrike. Prísny a náročný k sebe samému, veliaci, iniciátorský, celistvý. Funkciu riaditeľa chápal ako možnosť účasti na živote, ako pozíciu poslúžiť sebe i ľuďom. Byť šéfom znamenalo v jeho prípade pocit zodpovednosti k podriadeným, ale aj ich výchova k aktívnej účasti na raste podniku. Jeho sociálne cítenie k zamestnancom môže byť aj v dnešnej dobe pre mnohých príkladom. Keď v roku 1983 dostal Rad práce, komentoval to Ján Repta ako najspravodlivejší metál, ktorý bol v Senickom okrese niekomu udelený.
Priateľ Brezovčanov, básnik Laco Novomeský si svojho času takto zavzdychal: "Čas letí jak vtáci nedozierni". Bolo šťastím Brezovej, že Juraj Repta si bol vedomý tejto skutočnosti a pravdy, že okolitý i vzdialený svet nestojí na mieste. Že sa urýchľuje technický pokrok, inovácia výrobkov a výrob, celkové tempo rastu. Aj keď v našom "socialisticky plánovanom" hospodárstve boli možnosti aktivít schopných ľudí prísne limitované, dokázal Repta vyťažiť z minima maximum. Ak sa dnes chválime prenikaním západného kapitálu na náš domáci trh, tak treba vedieť, že priekopníkom v tejto oblasti bola aj naša Pružináreň a strojáreň, kde už dávno pred revolúciou dobre fungovala spolupráca s firmou Wafios z Nemeckej spolkovej republiky. Obetavosť a podnikavosť Ing. Juraja Reptu, zápal pre dobrú vec, budú ešte dlho i súčasnej generácii slúžiť príkladom. Hlavne tým, že vedel žiť okamžite, a to v každej, každučkej chvíli.

Peter Uhlík (z knihy Urobili ma tatarom)

| Zverejnil: Matúš Valihora | Vydané dňa 19. 12. 2008 | 3509 x prečítané | Počet komentárov: 0 | Pridať komentár |