Nostalgická spomienka (110 rokov od otvorenia železnice Jablonica – Brezová)

Železničná trať Jablóncz – Berezó, teda Jablonica – Brezová, spolu s dráhou Trnava – Kúty, bola v sústave uhorských železníc vybudovaná skromným kapitálom ako miestna trať. Na finančné náklady stavby prispel štát desiatimi percentami.
S nápadom na železničné prepojenie Záhoria s Považím prišiel poslanec uhorského snemu a senický rodák Viliam Paulíny-Tóth v roku 1871. Jeho projekt však dostal reálnu podobou až koncom storočia. Premávka po celej trati z

Kútov do Trnavy začala 6. 9. 1899, teda presne pred stodesiatimi rokmi. Už počas výstavby sa objavil návrh na predĺženie železnice do Nového Mesta nad Váhom, neskoršie zasa snaha o spojenie s Piešťanmi cez Vrbové. Pre požadované neúnosné finančné príspevky obcí však z ich realizácie zišlo.
Vznik Československa 28. 10. 1918 priniesol zmenu i na železnici. Úradníci nového štátu obsadili jablonickú stanicu 20. 11. 1918 a nový prednosta stanice v Brezovej pán Čečetka nastúpil o dva dni neskôr. Bolo to za dosť dramatických okolností, keď odchádzajúci skompromitovaný predchodca sa ho pokúsil otráviť. Samotná doprava po trati bola obnovená 28. 11. 1918, a to po obsadení Trnavy čs. vojakmi. V tomto období vznikla aj nová zastávka Osuské, ďalšie dve, Jablonica obec a Brezová pod Bradlom (Štverník), až v roku 1937. Cez druhú svetovú vojnu sa uvažovalo o predĺžení trate na Myjavu. Práce na projekte boli ukončené v roku 1946. K jeho realizácii však nedošlo.
V dlhoročnej histórii našej železnice sa vyskytla nejedna významná či dramatická situácia. Koncom marca 1919 pricestoval z Bratislavy do Brezovej, po dlhých štrnástich rokoch, československý veľvyslanec v Londýne Dr. Štefan Osuský. „Prišiel v ovenčenom železničnom vozni, ale nie vlakom zvláštnym, ten neprijal pre súčasný nedostatok uhlia“, napísal vtedy Dr. Samuel Osuský. Smutný bol v dejinách trate 10. máj 1919, kedy doviezli do rodného kraja bezduché telo generála, doktora M. R. Štefánika, ktorého na druhý deň uložili do hrobu na Bradle. Ešte v tom istom roku do základov zhorelo depo a o rok neskoršie i strecha staničnej budovy v Jablonici. V januári 1924 bola následkom zaviatia koľajníc prerušená doprava na päť dní. Koncom januára a začiatkom februára 1929 boli snehové fujavice, po ktorých záveje dosiahli dĺžku osemsto, výšku päť metrov a dopravu obnovili až po dvoch týždňoch. V stanici Jablonica sa 6. 9. 1939 vzbúrili rukujúci záložníci a napadli hliadkujúcich gardistov. Dňa 2. 11. 1944 bol na 7,2/3 kilometri vyhodený osobný motorový vlak, čím na nezmyselný a surový čin jednotlivca zaplatilo deväť ľudí životom. Inak počas druhej svetovej vojny trať zodpovednými povstaleckými bojovníkmi ničená nebola. V júni 1953, júli 1954, apríli 1955, júli 1972 a júni 1979 zatopila vyliata voda potoka Brezová železničnú stanicu, ktorá v poslednom prípade siahala až do 50 cm nad koľajnice! V roku 1968, keď sa konala na Bradle nezabudnuteľná spomienka na M. R. Štefánika, bolo na Brezovú vypravených desať osobitných vlakov.
Potom v roku 1969 začala a v lete 1973 skončila obnova celej trate na osový tlak 20 ton. Vyžadovali to potreby brezovských fabrík. Keď bola v roku 1982 dokončená elektrifikácia železnice Kúty – Trnava, zastavil v Jablonici osobitný Ex30101. Spolu s ďalšími hosťami si náčelník Východnej dráhy J. Záhorský prezrel dobudovanú napájaciu stanicu trakčného vedenia.
Po zmene politických pomerov v roku 1989 poklesol na našej železnici objem prepravy a s tým prišli i organizačné zmeny. Dňom 31. 12. 1993 bola brezovskej stanici odobratá samostatnosť a od 1. 1. 1994 bola účtovne pričlenená k Jablonici. Poslednou úradujúcou prednostkou v nej bola Ľubica Kaňková.
Ešte máme v pamäti slávnosť spred pätnástich rokov k 95. výročiu trate, spojenú s celodennými folklórnymi podujatiami pri železničnej stanici. Oslavy storočnice sa konali 11. septembra 1999, ako súčasť programu „8. brezofského jarmeku“.
Napriek snahe zachrániť „našu“ železnicu, bola osobná doprava zrušená. Dvanásťkilometrovú trať z Brezovej do Jablonice prešiel posledný vlak s cestujúcimi v piatok 31. januára 2003 desať minút pred 18. hodinou. Mnohým, dnes už pamätníkom, bolo z toho smutno a nostalgia za vlakom pretrváva dodnes.

Peter Uhlík

| Zverejnil: Matúš Valihora | Vydané dňa 18. 09. 2009 | 6093 x prečítané | Počet komentárov: 0 | Pridať komentár |