Geryk, Ján – učiteľ, etnograf (nar. 29. 11. 1892 v Záriečí pri Považskej Bystrici, zomrel 5. 6. 1978 v Martine – 30. výr. úmrtia). Jeho pôsobenie na Brezovej sa viaže k rokom 1919-1920 na miestnej meštianskej škole. Neskôr bol zamestnancom referátu Ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave. Od roku 1927 bol tajomníkom Muzeálnej spoločnosti a správcom Slovenského národného múzea v Martine. Roku 1949 sa stal jeho riaditeľom. J. Geryk vyrastal v národnouvedomelej rodine, bol aktívnym účastníkom vzbury 71. trenčianskeho pluku v Kragujevaci
roku 1918, neskôr bol väznený v Leopoldove. Zúčastnil sa protifašistického odboja a Slovenského národného povstania v druhej svetovej vojne. Od mladosti mal kladný vzťah k slovenskej ľudovej kultúre. Zbieral ľudové piesne, príslovia, študoval dialekt, ľudové zvyky i materiálnu kultúru v Záriečí. Po roku 1918 vydal vlastným nákladom slovenské ľudové piesne. Bol aj priekopníkom múzejníctva. Podieľal sa na vytvorení prvého skanzemu v Martine, na prípravách národopisných expodícií a výstav. Publikoval mnoho článkov v múzejných a vlastivedných časopisoch. Bol vyznamenaný Radom SNP II. triedy a roku 1968 mu udelili Cenu Andreja Kmeťa.
Osuský, Samuel Štefan – evanjelický farár, historik, pedagóg – pseudonym: Défil, Ostrižsky. Sokolík Ostriežsky (nar. 7. 6. 1888 na Brezovej – 120. výr. narodenia, zomrel 14. 11. 1975 na Myjave, pochovaný na Brezovej). Prvé školské roky absolvoval na brezovskej ľudovej škole, potom nasledovala meštianka v Modre, gymnázium v Trnave, Evanjelické lýceum v Bratislave. Nasledovala Teologická a Filozofická fakulta univerzity v Erlangene, Jene a v Lipsku.. V rokoch 1914-1916 študoval diaľkovo na Právnickej akadémii v Prešove, 1919-1922 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Roku 1922 získal titul PhDr., roku 1941 titul „doktor honoris causa“. Samuel Š. Osuský bol krátko kaplánom na Brezovej, v Dačovom dome a v Trenčíne. Po vzniku ČSR začal pracovať ako pedagóg na cirkevných školách. Pracoval ako profesor na Evanjelickej teologickej vysokej škole, od roku 1934 Československej štátnej evanjelickej teologickej fakulte UK v Bratislave. Za aktívnu prácu získal významné posty ako cirkevný hodnostár. V rokoch 1933-1946 bol biskupom, od roku 1946 generálnym presbyterom západného dištriktu ev.a.v. cirkvi. Po odchode do dôchodku (1951) žil 16 rokov na Brezovej, potom v Senici a na Myjave. Aktivita biskupa S. Š. Osuského bola veľmi široká. Svojou vedeckou a organizačnou činnosťou ovplyvnil rozvoj mnohých oblastí slovenského národného života v prvej polovici 20. storočia. Pestoval najmä povedomie a vedomie silného národného ducha. Pre svoj odpor k vojnovému režimu na Slovensku bol počas vojny väznený, známy je jeho pastiersky list z roku 1942, v ktorom spolu s Vladimírom Čobrdom odmietli v mene slovenských evanjelikov židovské deportácie a iné rasové bezprávie. Ako teológ veľa publikoval, napísal dejiny náboženstva, teologicko-etické práce, náboženské úvahy. Hlavným ťažiskom mimonáboženskej tvorby S. Š. Osuského bola filozofia, najmä dejiny na Slovensku. Zaujímavú skutočnosť predstavuje pohľad, že filozofiu chápe ako podriadenú disciplínu teológii. Rovnako prispel aj k budovaniu základov slovenskej sociológie. V Úvode do sociológie opísal a klasifikoval jednotlivé javy a zložky života spoločnosti. Výchovnopopularizačné ciele sledoval vydaním Národnej antológie, obsahujúcej 111 básní Jána Hollého, Jána Kollára, Jána Smreka a ďalších. Bol zakladajúcim členom a predsedom Učenej spoločnosti Šafárikovej. Samuel Š. Osuský patrí právom medzi najvýznamnejšie osobnosti evanjelickej cirkvi na Slovensku. Roku 1992 mu bol udelený Rad T. G. Masaryka, in memoriam.
Spracovala: A. Fedorová
