Garbiarstvo – remeslo, ktoré vyrába kožu na obuv a iné kožené výrobky, malo na Brezovej dlhú tradíciu. Už v roku 1661 sa v urbári čachtického panstva spomína pre Brezovanov povinnosť pred časom oberačiek dodávať panstvu vyrobenú kožu na zhotovenie vínnych sudov v množstve stanovenom provizorom (hospodárskym správcom) panstva. Spočiatku patrili brezovskí garbiari do brezovského ševcovského cechu, ktorý vznikol v roku 1709 (brezovskí ševci totiž patrili k typu tzv. „uhorských ševcov“, ktorí okrem zhotovovania obuvi mali i právo vyrábať kožu).
Garbiar Ján Juríček (1899 – 1991) vo svojich zápiskoch uviedol, že brezovskí ševcovskí tovariši (vyučenci) šli na vander (cestu za získaním skúseností v dielňach iných majstrov) až do oblasti juhonemeckých garbiarskych majstrov v okolí Bodamského jazera. Videli, akej úcte sa tam teší garbiarske remeslo. Keď sa vrátili domov, už nechceli o ševcovskom remesle ani počuť, oni chcú byť gerberi. Od tej doby sa ševcovské remeslo rozdelilo na výrobu koží a na šitie obuvi.
Tomu, že toto podanie p. Juríčka je pravdepodobné, nasvedčuje skutočnosť, že tzv. „nemeckí ševci“ iba šili obuv, kožu tam vyrábali garbiari.
Po oddelení od ševcov si brezovskí garbiari vytvorili vlastný garbiarsky cech. Pôvodné artikuly (písomné cechové pravidlá) garbiarskeho cechu sa nezachovali. Nevieme tak presne, kedy sa to stalo, v roku 1769 však už cech existoval. V cechovom lajstri sa spomína „že sme mali naše artikule odnaté skrze slávnu stolicu, ale už ich máme pri poctivém cechu“.
Dochovali sa len latinské artikuly, ktoré poctivý Cech garbarsky Brezovský vymohol za cechmajstrov staršieho Martina Kostelny a mladšieho Šteffana Wicsian 27. februára 1833 u cisára Františka I. vo Viedni. Kým v predchádzajúcej dobe mohli byť cechové artikuly i v slovenčine (a všetky brezovské cechové artikuly v 18. st. slovenské boli), od začiatku 19. st. museli byť artikuly i z etnicky slovenských oblastí v maďarčine, nemčine alebo latinčine. Brezovskí garbiari si zvolili latinčinu (napríklad na neďalekej Myjave boli artikuly pytlikárov písané v maďarčine).
Garbiarsky cech rýchlo rástol, v roku 1752 mal 105 majstrov. V roku 1833 to bolo už 278 majstrov nielen z Brezovej, ale i z Vrbového a od Belanských z Turej Lúky. Brezová sa tak v 1. polovici 19. st. stala jedným z najdôležitejších centier výroby kože na Slovensku a garbiarstvo jej najvýznamnejším remeslom.
S rastom cechu sa zvyšovali i jeho príjmy. V roku 1812 dosiahli sumu 3915 zlatých. Časť prostriedkov sa požičiavala údom (členom) cechu na 6%-ný úrok, časť bola investovaná do nemovitostí - roku 1827 sa postavila nová sýpka.
Kvôli vysokému počtu sa už členovia cechu nevošli pri výročných útratných schôdzach - sesiách do jednej miestnosti. Preto sa roku 1828 cech rozdelil na horný a dolný proces. Horný proces zaberal horný konec Brezovej a rínek (námestie), k dolnému procesu patril dolný konec.
Rýchly rozvoj garbiarskeho remesla prispel ťažbou duba k odlesňovaniu v okolí Brezovej. Takou lokalitou boli napríklad Periská - podľa mapy územia sporu medzi Dobrovodským panstvom a Brezovskou obcou z roku 1707 ešte celé zalesnené, no na mape I. vojenského mapovania z roku 1782 už holé. Dubová kôra sa používala pri spracovaní kože, ktoré spolu s ďalšími osudmi brezovského garbiarstva popíšem v nasledujúcom čísle.
Matúš Valihora
